Podľa štátu za všetko môžu “chamtiví obchodníci”, ktorí sa vraj tajne dohadujú na zvyšovaní cien. A politici sú tí, ktorý nás pred nimi zachránia.
Európa a Slovensko zažívajú rekordne vysokú infláciu, čo však vzhľadom na rozsiahle tlačenie peňazí zo strany Európskej centrálnej banky (ECB) nie je žiadnym prekvapením.
Popri neúmerne rastúcich spotrebiteľských cenách je tu však ešte jedna nepríjemná vec. Je ňou navrhované riešenie ako dostať infláciu pod kontrolu. Čoraz viac politikov volá po kontrole cien. To už začína pripomínať obdobie pred 90-tymi rokmi.
Prečo to robia?
Politici sa vždy snažia ísť cestou najmenšieho odporu. Všetky ostatné možnosti sú pre nich neprijateľné.
Koniec tlačenia v nedohľadne
Prvým problémom je, že európski politici si nemôžu dovoliť ukončiť programy kvantitatívneho uvoľňovania. Medzi nárastom súvahy ECB a cenami akcií je takmer dokonalá korelácia, čo znamená, že keď centrálny bankári spustia tlačiareň peňazí, ceny akcií rastú. Akonáhle ju centrálni bankári vypnú, pre trhy to vždy znamená pád akcii. Trhy sú jednoducho príliš závislé na stimuloch.
Mohli sme to v priamom prenose pozorovať v posledných mesiacoch. V decembri 2021 americká centrálna banka Fed oznámila, že má v úmysle spomaliť svoj program kvantitatívneho uvoľňovania a takmer okamžite sa ceny takmer všetkých aktív prepadli. Klesali akcie, dlhopisy a podobne aj kryptomeny.
A takéto prudké prepady na trhoch si politici jednoducho nemôžu dovoliť. Ich kariéry sú totiž závislé od rastu finančných aktív, keďže v nich držia väčšinu svojich úspor ich voliči. Klesajúce ceny znamenajú nižšiu prosperitu pre všetkých. A znižovanie prosperity obyvateľstva väčšinou vedie k zmene politického režimu.
Zvyšovanie úrokových sadzieb je nereálne
Druhým problémom je, že centrálni bankári nielen že nemôžu prestať s tlačením peňazí, ale už nemajú priestor ani na výrazné zvyšovanie úrokových sadzieb. Drahšie peniaze by pre vlády znamenali ešte vyššie dlhy a deficity verejných financií. A keďže väčšina vyspelých krajín už hospodári s dlhodobo vysokými deficitmi a dlhmi, sú závislé na nízkych sadzbách.
Je tento stav udržateľný? Jednoznačne nie. Politikom však záleží len na jednom. Aby boli opäť zvolení v ďalšom volebnom období.
Čo je pomýlené na regulácii cien štátom?
Kontrola spotrebiteľských cien riešil len symptómy inflácie, nie príčinu.
Spúšťačom vysokej inflácie je takmer vždy nadmerné tlačenie peňazí. Kvantitatívne uvoľňovanie spôsobuje to, že peniaze strácajú kúpnu silu. Vyššie ceny potravín a energií sú len odrazom toho, že vaše eurá sú devalvované centrálnou bankou.
Taktiež štátna regulácia cien spôsobí ešte väčší nedostatok dodávok pretože to bude znamenať tvrdý zásah to trhového mechanizmu ponuky a dopytu. Ak máte pocit, že súčasné problémy v obmedzených dodávkach sú vážne, počkajte, až štátny úradníci spustia regulácie cien a marží.
Interakcie medzi dopytom a ponukou vytvára takzvanú trhovú rovnováhu, kým štátna kontrola cien túto rovnováhu len narušuje.
Cenová regulácia je populistický spôsob ako riešiť infláciu.
Na záver
Naši lídri neradi nesú zodpovednosť za svoje rozhodnutia, obzvlášť za tie fiškálne a monetárne. V snahe vyhrať voľby si takmer vždy zvolia prehadzovanie viny na podnikateľov.
V podstate za infláciu môžu chamtiví obchodníci, ktorí sa vraj tajne dohadujú na koordinovanom zvyšovaní cien. A politici sú tí, ktorý nás pred nimi zachránia.
Tento príbeh sa prakticky píše sám.
Či sa nám to po pozdáva alebo nie, svet sa rúti do výrazne vyššej inflácie a podnikatelia nebudú mať inú možnosť ako postupne zvyšovať ceny. Takto funguje trhová ekonomika.
Nemali by sme dovoliť centrálnym plánovačom, aby s nami manipulovali.
Cenový diktát štátu je úplne mimo misu.
